Po zmene politickej klímy v našom štáte sme si vraj „sľúbili vravieť pravdu len".
   Nuž, ak sa pozrieme na uplynulých 20 rokov, zistíme, že skôr opak je pravdou. Nájsť medzi našimi politikmi skutočného pravdovravného štátnika by nedokázal ani Sherlock Holmes.
   Politické prekáračky ostatných dní sú toho dôkazom. Expremiér Dzurinda, ktorého zásluhy o vstup Slovenska do NATO a EÚ mu nikto nevezme,  má však tiež maslo na hlave a  bráni sa obvineniam svojho rivala Fica, zubami-nechtami. Do očí nám tvrdí, že „nie sme dlžní Slovenskej republike asi desať halierov".  Ak pravda má cenu menšiu ako spomínaných desať halierov, potom SDKÚ nie je dlžná tejto republike nič. Zrejme už zabudol na Badžgoňove vláčiky, Palackove prešľapy a jeho odpratanie do Londýna, zrejme, za zásluhy o výstavbu strany. 
   Je veľmi smutné, že aféram sa nevyhli ani strany, ktoré majú vo svojom názve slovo „kresťanská". Stačí  pripomenúť predaj budovy KDH v Bratislave na Žabotovej alebo finančný dar od firmy, patriacej pod správu mesta, ktorého primátorkou bola nominantka KDH. Dar bol síce neskôr vrátený, ale to nič nemení na podstate veci, že aj v tomto prípade išlo o klientelizmus, ako vyšitý.  

     Vládnúca  trojka má do dnešného dňa za sebou toľko škandálov, že ak by som sa im chcel venovať, nezostal by mi v tomto článku priestor na nič iné. Nepochopiteľným paradoxom preto zostávajú vysoké preferencie SMER-u, ktoré  zrejme idú aj na vrub kupovania si dôchodcov vianočnými príspevkami na úkor nás všetkých. 
   Ako sa však zdá, nič netrvá večne a ako povedal Otec Národa, „ani láska k jednej slečne", teda voličov k jeho strane, ktorej politické body sú čoraz viac v strate. 
   Naša najnárodnejšia a najslovenskejšia strana, v ktorej poriadne ani po slovensky nevedia, má napriek kauzám jej lídra a niektorých jej členov, voličov stále dosť na to, aby bola v parlamente.
 
   Na Slovensku neexistuje parlamentná strana, ktorá by nemala niečo za ušami.
   Ak si naivný budúci volič tých, ktorí ešte v parlamente nesedeli, myslí, že práve oni kradnúť a podvádzať nebudú, je na veľkom omyle. Skôr či neskôr k týmto dvom pracovným metódam slovenskej politiky dospeje aj budúci politik. Môže mať akékoľvek morálne predstavy o tom, že poslanec alebo minister by mal predovšetkým slúžiť tým, ktorých zásluhou sa do funkcie dostal, jeho morálne zásady stroskotajú na prvej požiadavke jeho známeho alebo rodinného príslušníka, pomôcť mu. Čo v takom prípade urobí „správny" Slovák? Samozrejme, ak už je v politike a má patričné konexie, prečo by nepomohol svojmu známemu vyhrať nejaký ten tender alebo nájsť lukratívne miesto pre svojho rodinného príslušníka? Urobí to deväťdesiatdeväť politikov zo sto. Nech by to len skúsil neurobiť. Vlastná rodina by ho odvrhla a za to mu to predsa nestojí. 
   Prečo je to tak? 
   Žiaľ skúsenosti vravia, že mnohí sme sa už odmalička naučili klamať a kradnúť.
   A bahno komunizmu prenášame aj na svoje deti.
   Napriek tomu, že žijeme vraj v kresťanskej krajine. 
   
   Ficov kruh sa teda uzatvára.
   A kde v tomto kruhu je slovenský volič?
   Momentálne si asi hľadá svoje miesto.  
   Kým ľavicový volič sa sústreďuje na svoj správny SMER, liberál čaká, ako sa situácia vyvinie a pravicový volič má z tejto situácie poriadny guláš. To, že ho dostane zadarmo polroka pred voľbami a že bude ostrý, ako najštipľavejšia maďarská paprika, sa mu pred Vianocami ani nesnívalo. 

   Nuž ale ako hovorí najznámejší slovenský Moricko
  „Na Slovensku je to tak".  
   A asi tak bude dovtedy, kým neprestaneme klamať a okrádať sami seba.
   Až potom bude odpoveď na otázku v názve článku kladná.  
   Až potom sa v tejto krajine začne čosi meniť k lepšiemu.

 foto perex: www.webnoviny.sk