...Všetko bolo OK. Tak mi lekár oznámil, že som "zdravý". Aby som prišiel na kontrolu o 3 mesiace a uvidíme. Je od vtedy už mesiac a moje problémy pretrvávali okrem pálenia záhy a tak som vyskúšal bezlepkovú dietu. Po 2 dňoch sa prejavili výsledky. Prestali ma bolieť črevá, takže predpokladám, že by sa u mňa mohlo jednať i o celiakiu... Avšak mám stále veľké problémy s bolesťami na ľavej strane cca 5-7 cm od žalúdku tesne pod rebrami resp. ako končia rebrá.....  Bezlepkovú dietu držím už 2 týždne a tak si myslím, že stolica by mala byť už upravená a nemal by som mať ani bolesti, ale je tomu naopak. Od začiatku mojich problémov som schudol už 5 kg, čo pri mojej hmotnosti 50 kg a výške 175 cm je už veľký problém....

   Nuž problém to je, ale predovšetkým asi v komunikácii lekár - pacient.  

   V ostatných rokoch sa aj na Slovensku neustále zvyšuje počet pacientov, ktorí hľadajú informácie o svojej chorobe na internete. Ak už má pacient chorobu diagnostikovanú a chce byť o nej informovaný z viacerých zdrojov, ako len od svojho lekára, je to v poriadku. Pribúda však aj pacientov, ktorí skôr ako navštívia lekára, sa pokúšajú o samodiagnostiku a nebodaj i samoliečbu cez internet. Iste, aj to je možné, ak nejde o komplikované problémy, je to dokonca veľmi prínosné pre samotného pacienta a neskôr i jeho lekára.
   Aké sú príčiny tohto stavu? Dlhé rady v čakárňach? Nedostatočné informovanie pacienta zdravotným personálom o chorobe a ďalších s ňou súvisiacich a pre liečbu a prevenciu potrebných údajov, ktoré by mal pacient pri odchode zo zdravotníckeho zariadenia dostať? Slabá osveta? Tých otáznikov by sa našlo ešte viac. 
   Nie za všetky však môžu zdravotníci, i keď aj u nich sú v tomto smere ešte bohaté rezervy.       
   Väčšina slovenských lekárov má totiž v rámci riadneho pracovného času príliš málo priestoru na informovanie pacienta na takej úrovni, aká by bola žiadúca. Ak by mal každý pacient v odbornej ambulancii dostať vyčerpávajúce informácie o svojom zdravotnom stave, liečbe (nielen oznámenie „toto berte 3x1 tbl po jedle", ale aj informáciu o možných vedľajších účinkoch lieku, dokonca o jeho cene, resp. doplatku, možnosti výberu medzi viacerými liekmi tej istej skupiny...) na základné vyšetrenie jedného pacienta (teda anamnézu a fyzikálne vyšetrenie vrátane rád a informácii) by lekárovi často nestačila ani hodina. Ak má lekár vyšetriť denne okolo 20-30 niekedy aj 50 pacientov (čo nie je na Slovensku v niektorých oblastiach medicíny nič výnimočné), potom sa niet čo čudovať, že pacient dostane maximálne tú vyššie uvedenú informáciu v úvodzovkách. 
   Ak však choroba nebola u pacienta dostatočne presne diagnostikovaná a on začne jej svojvoľnú liečbu napr. diétou (ako vo vyššie uvedenom prípade), v budúcnosti to môže mať pre jeho zdravie nenapraviteľné následky.  
   Aj tu by však pacient mal zostať v prvom rade pacientom a ak už hľadá pomoc cez internet, mal by sa zveriť so svojimi problémami odbornému virtuálnemu konzultantovi. Pre neinformovaného, resp. úzkostlivého pacienta je však lepšou voľbou, konzultovať svoj stav s iným lekárom zoči-voči, trebárs aj v inom okrese. V žiadnom prípade by sa však nemal pokúšať riešiť svoje zdravotné problémy podľa „návodu" na internete, na vlastnú päsť. Tým si môže narobiť viac škody ako osohu.
   S informovaným pacientom sa odborná zdravotnícka verejnosť bude musieť skôr či neskôr vyrovnať.
   Kde je však tá správna miera informácii, ktoré má pacient dostať o svojej chorobe, aby nerobil veci, ktoré by robiť nemal a naopak, aby robil veci, ktoré robiť má? To je skutočne prísne individuálne a často to záleží od osobnosti samotného pacienta, jeho veku, vzdelania, charakteru a trvania ťažkostí, či závažnosti choroby.
   O internete nielen v tomto prípade platí parafrázované slovenské príslovie o ohni.
   Internet je v tomto prípade dobrý sluha, ale zlý pán.